Posledná etapa za nami sa začala vŕšiť, až sa nakoniec zavŕšila. V uplynulé dni sme sa presunuli z Talianska cez Rakúsko do Nemecka, tam sme prespali, čo-to ponavštevovali, a zavetrili stredoeurópsky slovanský vietor, ktorý nás dohnal do Slovenska. Teda… skôr dopršal k Slovensku, keďže počasie sa s nami na rozlúčku nepáralo.

Koniec nášho roadtripu sme zasvätili pobytu na severe Talianska, u gardského jazera (Lago di Garda). Na to, že náš hotel bol najnižšej kategórie počas celého nášho výletu – 2-hviezdičkový, nás veľmi príjemne prekvapil. Balkón sme mali hneď nad vodou, pekná sprcha a raňajky boli pestrofarebné. To sa nedá povedať o trojhviezdičkovom hoteli, ktorým sme roadtrip začínali. Ale to by bolo na dlhé rozpisovanie.

Lago di Garda pri západe slnka

Lago di Garda je nádherné miesto. Kdesi som si utvítol, že je to také sladkovodné more. Jazero leží v kotline obklopené strmými svahmi talianskych Álp, ktoré si vyrylo po miliónročia prostredníctvom svojho exľadovca. Dáva preto možnosť vyskúšať všetky druh športových aktivít – windsurfing, cyklistiku, vysokohorskú turistiku, plávanie, či šachy. Do jazera sme si trochu učľupli, nebolo to až také studené, ako sme očakávali.

Tiež sme sa vydali na výlet lanovkou na pohorie Monte Baldo do výšky vyše 1700 metrov nad morom. Lanovka vychádza z mesta Malcesine a prevýšenie tak činí 1650 metrov, čo sa dokopy dá tak za 15 minút. Myslím, že žalúdky sa dvíhali každému z návštevníkov. Teda, asi všetkým, okrem lanovkovodiča, ten bol poněkud znudený.

Výhľad na Lago di Garda z pohoria Monte Baldo

Výhľad z hory je fascinujúci. Celé Lago di Garda máte, ako na dlani. Našťastie sme sa tam vybrali ešte ráno, kedy tam nebolo toľko ľudí, a v kabíne lanovky sa ešte dalo dýchať. Hore sa už pasú ovce, fúka tam nachladlý vietor, ktorý sa ešte nestihol ohriať od slnka, a chovajú tam Alpaku. Z diaľky tento tvor vyzerá, ako lama skrížená s ovcou, ale je to proste Alpaka, vysokohorské srandovné zviera z Južnej Ameriky.

Alpaka

Sedím pri západe slnka, vietor sa pohráva so slnečníkom, pár metrov visí vo vzduchu čajka a vzdoruje náporu vzduchu, z prístavu práve vyráža rybár na podvečerný lov, naproti červenkastým slnkom ožiarenej vodnej hladine… Toto som mal na jazyku pre môj blog ešte v prvý deň, keď sme prišli a vybrali sa navečerať do hotelovej reštaurácie. Lenže, nenapísal som to, pretože tam bolo tak príjemne, že som sa takými malichernosťami nechcel zapodievať.

Na Garde sme strávili dovedna tri noci a pobrali sa v ústrety koncu našej dovolenky. Napojili sme sa na diaľnicu Modena-Brennero, cestou minuli niekoľko zápch, ako sa sem hrnú v sobotu Nemci a Holanďania na striedačku, a prekročili hranice Taliansko/Rakúsko. Tam sme sa ešte popohýnali pred mýtnou bránou, ktorou je rakúsky úsek brennerskej diaľnice spoplatený (8 eur), pred závorami sa vyhli finálnym štosovačkám vďaka zakúpenému Videomautu a posunuli sa bližšie k Nemecku.

Neobmedzená rýchlosť na nemeckých diaľniciach je skôr utópiou, než faktom. Väčšinou je táto rýchlosť obmedzená na 120 km/h, a keď obmedzenou nebola, tak sme šli priemerne asi 50kou, keďže sme chytili ďalšie zápchy. Popoludní sme tak dorazili do nášho posledného roadtripového letoviska – Bischofsweisen v Berchtesgade­nerland, aby sme tu strávili jednu oddychovú noc pred cestou na Slovač.

Königssee

Ešte sme samozrejme chceli stihnúť omrknúť Königssee a niekdajšie druhé sídlo nacistov a Hitlera samotného – Obersalzberg a slávne Orlie hniezdo a.k.a. Kehlsteinhaus. Na Kehlstein sme sa vyviezli autobusom, spravili zopár fotografií a začalo nepekne pršať. Výhľad nám skazili oblaky, no ešte na niekoľko minút sme sa uchýlili do Dokumentazion­smuseum, aby sme sa celý mokrí došnorchovali k autu a vyrazili už definitívne na Slovensko.

Mimochodom, Kehlsteinhaus dostal Hitler k svojej päťdesiatke, i keď paradoxne trpel strachom z výšok a klaustrofóbiou (z parkoviska pod skalou vedie do domu temný, ale luxusne zdobený výťah). V múzeu dokumentácie je dokonca možné navštíviť originálny nacistický bunker. V človeku pri návšteve tohto miesta pretrvávajú zvláštne pocity. Nielen kvôli tomu množstvu fotografií dole v múzeu, ale aj kvôli celému tomu miestu a jeho histórií (napr. kozub v dnešnej reštaurácií hore v dome Adolfovi daroval Mussolini).

Kehlsteinhaus a výhľad z neho

Po piatich hodinách presedených v aute čistého času, dohromady 3290 kilometroch a asi 18 navštívených mestách sa naša dovolenka ukončila. Spoza veterných mlynov sa už začal nepekne črtať bratislavský hrad a budova J&T a videli sme, že sa už dostávame k šedivému Slovensku, k nezmyselnej 6-prúdovej diaľnici za Bratislavou a na upršanú rodnú hrudu.

Táto stanica ešte nie je finálna. Za dva dni si sadáme do auta a vydávame sa na ďalších asi 400 km, do nášho súčasného domova, do Prahy, aby sme sa mohli vrátiť do starých koľají, rozprestrieť nakúpené suveníry po polici a pomaly začať premýšľať, kam sa vydáme najbližšie.

Od posledného článku už uplynul skoro týždeň a na našom roadtripe po Taliansku sa toho mnoho udialo. Stále sa nachádzame v spomínanom Toskánsku, len sme zmenili hotel z rušnej Florencie na vidiek, a dnešný večer je našim posledným večerom v dedine Castelmartini, v rovnomennom hoteli.

Medzitým sme Toskánsko pochodili krížom-krážom.

Začalo to úchvatnou Sienou, na ktorú síce v skratke stačí pár hodín, ale po uličkách tohoto mestečka budete chodiť s otvorenými ústami. My sme si pre istotu najskôr sadli s kúskom pizze na Piazza del Campo, doprostred námestia, na ktorom sa dvakrát v lete konajú známe preteky – Palio, a slnili sa v skoré dopoludnie. Okrem hromady fotiek sme si odniesli aj plnú tašku nákupu – vínko lokálnej odrody Chianti, nejaké cestoviny, koláče, a čojaviemčoešte :-)

Hoc je Siena pomerne dosť kopcovitá (ak by bola Piazza del Campo zarastená trávou, tak pripomína vysokohorskú čistinku), nevzdali sme to so silami a cestou na našu základu do Florencie sme sa ešte zastavili v ďalšom pitoresknom mestečku.

Z diaľku pripomína San Gimignano veľkú pevnosť. Aj keď je v tomto talianskom regióne zvykom, že nad každou dedinkou sa čnie kamenná kampanila, San Gimignano vyzerá, ako súprava takýchto mestských zvoníc, veží je v takomto malom mestečku rovných 13. Jeho umiestnenie na kopci toskánskeho typu mu udáva výnimočnosti ešte viac.

Už po vstupe do tohto mesta sme unesení. Je to jednoznačne turistické mestečko každou svojou tehlou, parkoviská pred hradbami sú preplnené, ale svojou atmosférou nás príjemne víta. Spolu ďalšími stovkami ľudí. Večer sa tu chystá na námestí divadelné predstavenie, no my sa len pofotíme, začíname cítiť boľavé nohy a poberáme sa späť, do srdca medicejského – Florencie. Navigácia sa s nami ešte raz pohrá a prevedie nás po uličkách úzkych, kde by aj mulica zaváhala, ale napokon sa úspešne a za nastupujúceho dažďa do nášho hotela dostávame.

Nasledujúci deň sa opäť budíme vo Florencií a čaká nás posledný deň v tomto meste, ktorému sa občas hovorí aj smažiaca sa panvica. Počas nášho výletu však celkom nepríznačne, hoc sa počasie umúdrilo až keď sme odchádzali. Keďže sme mali zakúpené lístky vopred, vybrali sme sa po checkoute ešte do mesta, do Galerie dell' Academia, aby sme zhliadli majstrovsky kúsok Michelangela Buonarottiho – sochu Dávida

Tento nahý mladý muž sa týči do výšky v presvetlenej hale múzeá, obklopený davom ľudí, z ktorých polovica sochu obdivuje a polovica sa ju snaží odfotiť. Tej druhej polovici sa to však nedarí, pretože naokolo pobehujú dve zamestnankyne múzeá s pracovnou náplňou týkajúcou sa upozorňovať každého, že „no photo“ a aby si svoju zrkadlovku skryl najlepšie do vrecka na nohaviciach.

Posledné fotografie mesta a vydávame sa skrz dopravným zápcham smerom nad mesto, na vyhliadku na Piazzale Michelangelo, aby sme sa pokochali Florenciou ako na dlani, bronzovou kópiu Dávida, zakúpili posledné suveníry a hajdeho ďalej.

Z Florencie sme sa presunuli do hotela v Castelmartini, v provincií Larciano, ktorá sa nachádza niekde na polceste medzi Florenciou a Pisou, na úpätí toskánskych hôr. Výhľad je odtiaľ nádherný, len poloha hotela je, ako sa vraví… v zadku. Nie je tu ani žiadna reštaurácia, čo nám umožňuje finančne ušetriť a byť chvíľku na takých fajnovkách, akými sú nepochybne tuniaky Rio Mare.

Na ďalší deň z našej novej základne vyrážame do neďalekého mestečka, ktoré sa preslávilo na celom svete. Prichádzame do Vinci, odkiaľ pochádza rod da Vinci-ov a pri ktorej sa narodil génius Leonardo da Vinci. Mestečko Leonardom žije a vidieť to na každom kroku. Turistov je tu pomenej, ale ich návšteva je aspoň úprimnejšia, keď sa už dostali až sem.

Nasávame ešte sálajúce slnko na vyhliadke miestneho múzea, kupujem si knihu Leonardových diel a na skok ešte ideme do Anchiana, aby sme si pozreli rodný dom Leonarda da Vinciho. Dnes to sú len tri prázdne miestnosti, v jednej je jeho busta, kozub, kamenné umývadlo, ďalšia obsahuje nejaké plány a tretia informácie o jeho živote. Pán, ktorý tu počúva rádio nám ukazuje vlastnoručne vyrobený zrkadlovo napísaný odkaz od Leonarda, ktorý nás vo svojom rodnom dome víta.

Ešte sa odfotíme s olivovým hájom za domom, prejdeme okolo pána, ktorý predáva domáci med, a vraciame sa po uzučkej cestičke smerom na Vinci. Cestou sa tesne vyhýbame dvom autám turistov, ktorí mieria tiež za koreňmi vynálezcu, matematika, a reálneho Járy Cimrmana.

Ďalší deň sme si vyhradili na podopieranie. Zamierili sme do Pisy, ktorá je preslávená svojou šikmou, resp. nakláňajúcou sa vežou. Nakláňať sa začala už niekoľko rokov po jej dokončení, pretože pôda pod ňou bola veľmi plytká a základy tejto 56-metrovej veže sú len v 3-metrovej hĺbke. Keďže sme prišli ešte ráno, zastihli sme námestie s vežou, duomom a baptistériou ešte nie celkom preplnené turistami.

Čo sa Pisy týka ako mesta, nič moc. Keby tu nebola tá veža, bolo by to obyčajné talianske rovinaté mestečko s nádherným námestím s trojicou budov úchvatnej architektúry. Mimochodom, vežu v Pise sa snažili niekedy dávnejšie narovnať, pretože sa nakláňala až príliš. Potom sa začala až príliš vyrovnávať, a teraz je už našťastie stabilizovaná, čo by malo vydržať nejakých 200 rokov.

Cestou späť sme ešte trhli mesto Lucca, ktoré nám pripadalo ako nejaké juhofrancúzske letovisko. Každú chvíľu som očakával, že sa zo zelených okeníc vyrúti hromžiaci Louis de Funes. Lucca je mimochodom rodiskom Giaccoma Pucciniho, na čo nás upozorňovala reklama na jeho múzeum a rodný dom, ktorý nanešťastie práve rekonštruujú a otvoria až v septembri.

Na Lucce sú úchvatné aj jej hradby, ktoré sa poctivo točia okolo celého mesta a vedie po nich cyklocesta. My sme namiesto toho vyšľapali 230 schodov do veže Guinigi, ktorá je charakteristická tým, že na jej vrchu je nielen vyhliadka pre turistov, ale aj záhrada, v ktorej rastie niekoľko stromov. Výhľad a samotná veža sú pozoruhodné, vidieť odtiaľ celú okolitú kotlinu a mesto pod ňou, ktoré je pretkané úzkymi uličkami.

Nasledujúci deň sme už len oddychovali. Dnes sme na hoteli už nevydržali a vydali sa do Pistoie, ktorá však, ako sa ukázalo, nebola až taká zaujímavá. Najnudnejšie mesto, ktoré sme navštívili.

Zajtra opúšťame Toskánsko. Bude mi chýbať. Vydávame sa na asi 3-hodinovú cestu na sever, do Lago di Garda, ktorá podľa našich odhadov zaberie reálne tak 5 hodín. Diaľnica medzi Florenciou a Bolognou je dosť kľukatá a na mnohých miestach ju opravujú, takže čakáme nejaké príjemné zdržania.

Dnešný deň sme mali v diári vyčlenený na návštevu centra Florencie, no už zo včerajšieho dňa sa na nás valili pochybnosti o jeho priebehu. Zo všetkých meteoserverov boli na dnes v kotline okolo hlavného mesta Toskánska hlásené prehánky alebo búrky. My sme však počasiu dôverovali, veď predsa má Florencia povesť najteplejšieho a najslnečnejšieho mesta. Dnes však asi nie. 

Priemerná teplota vo Florencií v júli je 31°C. Všade sa píše, že dážď tu je len občas a najmä v zime. Že tu skoro nefúka vietor, lebo mesto leží v kotline obkolesenej horami. Dnešok však bol iný. Asi jeden z tých dní, keď sa všetko vymyká z normálu. Pršalo.

Do mesta sme sa vybrali v sandáloch, oblečení letne a bez dáždnika. Našťastie sme mali už zakúpené lístky online do Galérie Uffizi, takže sme si dali na obed cestoviny pri Palazzo Vecchio, o druhej si vyzdvihli lístky a zamávali ostatným ľuďom, ktorí stáli niekoľkohodinový rad, aby sa dostali dovnútra. Nejaký čas sme tam síce strávili, ale počasiu to nepomohlo.

Každopádne sa v Uffizi dajú stráviť hodiny. Nachádza sa tam totiž nesmierne množstvo umeleckých diel od Michelangela, da Vinciho, Tiziana, Caravaggia, a samozrejme ďalších a ďalších.

Pred poludním sa nám ešte podarilo stihnúť obehnúť florentské klasiky, ako Duomo, Ponte Vecchio, Piazza della Signoria (Neptúnová fontána, Palazzo Vecchio, „vonkajší“ David a Loggia della Signoria) či Santa Croce.

Rieka Arno a Ponte Vecchio

Pri kupovaní jedného zo suvenírov – sádrovej sošky Davida od Michelangela som nepremýšľal nad jeho veľkosťou a tak mal Dávidko možnosť celú Galériu Uffizi pozorovať s vystrčenou hlavou z mojej cezplecnej kapsičky.

Musím povedať, že sa nám všetko stihnúť nepodarilo. Ak plánujete navštíviť Florenciu a užiť si ju, určite si na centrum naplánujte 2–3 dni a podplaťte Slnko, aby ste sa aj opálili. Dúfam, že sa nám za pár rokov podarí toto skvostné mesto plné nádhernej architektúry a stredovekej atmosféry navštíviť znova. Ja som tu už bol pred 3 rokmi, no moja návšteva trvala veľmi veľmi krátko a to som sa ešte mierne pristratil :-)

Duomo a Piazza del Duomo po ránu, ešte bez navalených turistov

BTW, Florencia je možno najkrajšie mesto Talianska, ale človek tam zospodu zakopáva o turistov a zvrchu si chráni hlavu pred holubmi. Také Benátky bez kanálov. Za návštevu to jednoznačne stojí. Ciao!

Pohli sme sa ďalej. Zatiaľ to máme tak, že dve noci pobudneme v jednom regióne a ide sa na juh. Najskôr Veneto, potom Emilia Romagna, a teraz sme v srdci Toskánska – vo Florencií. Tu dnes večer len oddychujeme, do centra a múzeí sa chystáme zajtra. Ale poporiadku. 

Včera sme sa trochu po regióne tvrdého syra a bolognských špagiet popreháňali a navštívili múzeá áut, na ktoré sa príjemne pozerá. Okolie miest Bologna a Modena je známe ako Motor Valley (La Terra dei Motori), keďže tu sídlia výrobne značiek ako Ferrari, Lamborghini, Maserati, či Ducati. Podaktoré z nich tu prevádzkujú aj múzeá a stáva sa tak, že mnoho turistov počas jedného dňa navštívi napr. Ferrari s Lamborghinim.

My sme zvolili Lamborghini ako prvé, keďže sme to z Bologne mali do Sant' Agata Bolognese po ceste, a zvolili sme správne. Toto múzeum totiž má od obeda siestu, a kto pôjde najskôr do Ferrari, tak ho čaká sklamanie. Obehli sme dve malé poschodia a vydali sa do Maranella, pozrieť stajňu zbesilého koňa. Snáď nemusím podotýkať, že sa to v okolí fabrík hemžilo rynčiacimi motormi, akoby sa konala hromadná servisná prehliadka oboch značiek. Pri Lamborghini zastavil taxík, vyšiel z neho manželský pár s malými kuframi na kolieskach, a zamierili si to do podnikovej predajne. Usúdili sme, že z tejto budovy už vyjdu na vlastných štyroch kolesách.

Múzeum Lamborghini

Múzeum Ferrari (Galleria Ferrari) je už o poznanie bohatšie a ponúka návštevníkom viacej doprovodého programu. Okrem toho, že si môžete prenajať voz a prevetrať vlasy na okreskách, vám tu ponúkajú aj zvezenie sa autobusom po testovacom okruhu, je tu niekoľko suveníršopov a proste celé mesto žije ferárim. Červena je všade :-)

Múzeum Ferrari – po vstupe doň sa začína príbeh

Na druhý deň, tj. dnes, sme si opäť zbalili kufre, a z bolognského hotela sa vybrali do Florencie, s malou zachádzkou cez Modenu. Kúpili sme si modenský balzamikový ocot, pozreli lokálne divadlo, námestíčko, múzejné lapidárium a vybrali sa ďalej. Oproti Bologni v nás zanechala Modena príjemnejší a priateľskejší do­jem.

Cestou sme sa zastavili v dedinke pri Modene, v Montale, zapálili sme sviečku pri hrobe Luciana Pavarottiho, a nahrnuli sa na A1ku v smere Firenze.

Človek by neveril, koľko kamiónov sa dokáže vtesnať na diaľnicu. Pred Bolognou to bola krásna 8-prúdová, široká, rovná. Pred Florenciou už úzka, drnčiaca, vlniaca sa a 4-prúdová komunikácia na úplne inej úrovni. Celkovo mám dojem, že Taliani ignorujú rýchlostné obmedzenia a nepoznajú smerovky, lebo im je jedno, či sú v meste, alebo na vidieckej ceste, ktorá je široká tak 4 metre, oni si udržujú rýchlosť niekde medzi 70–90 km/hod. Na ďiaľniciach potom väčšina z nich jazdí 100kou. Často sa mi stáva, že sa snažím držať trochu tempo, v dedinke idem 50–60, zo zadu sa tlačí kamión a vyblikáva, aby som uhol.

Ale aj tak to tu je super. Popoludní sme dorazili do Florencie, našťastie máme príjemný dojem aj z hotela a cítime sa mierne vyčerpaní. Neteší nás však predpoveď počasia na zajtra, keďže hlásia dážď a prehánky. Zakúpený už máme pár týždňov vstup do Gallerie Uffizi, nejaký čas by sme pobudli pod strechou, ale vychutnať si jedno z najkrajších miest Talianska by sa patrilo aj za príjemného polojasného dňa. Ako sa hovorí medzi nami krátkozrakými – uvidíme.

Ciao!

Práve už oddychujeme v hotelovej izbe v hlavnom meste regiónu Emilia Romagna, v Bologni, triedime fotografie a vstrebávame atmosféru náhleho komfortného hotelového prechodu. Totiž, pri Benátkach sme bývali v 3-hviezdičkovom hoteli, ktorý poznáme už z minulého roku, v Bologni sa nám podarilo cez Booking.com nájsť 4-hviezdičkový hotel za štvrtinovú cenu jeho normálnej hodnoty. Tak sme pri objednávaní neváhali a už pri vstupe nás izba prekvapila. Priestranná, komfortná, s klimatizáciou a plazmovou obrazovkou, na 8. poschodí hotela s výhľadom na mesto.

Časovo sa ešte posuniem do včerajška, kedy sme chceli navštíviť Benátky (áno, po roku znova :-)), avšak až v odpoludňajších hodinách. Preto sme po raňajkách zavítali do outletového centra v San Doná di Piave, skočili si späť do Lido di Jesolo na obed do pizzerie, a po poobedňajšom kapučínku sa vybrali do Punta Sabbioni na trajekt do Venécie.

Mimochodom, cappuccino sa pije len ráno, do 11. hodiny. Taliani po zvyšok dňa do seba hádžu už len presá alebo ristretá. Myslím však, že keď si cappuccinkuje turista po poludní, tak Talianskemu baristovi to je šumák. To len taká moja vsuvka miestnych reálií.

Do Benátok sme prišli niekedy okolo štvrtej, to už turisti pomaly odchádzali. Lenže Benátky sú mestom, v ktorom žije denne miliarda ľudí, ako som sa onehdá vyjadil na Twitteri a to mesto žije ešte aj po deviatej večer. V skratke sme nasali atmosféru mesta na morskej lagune a po tme sa vrátili do hotela, aby sme sa ešte pobalili na zajtrajšiu štreku.

Ráno nás na cestu opäť vyprevádzal dážď, ako to bolo už pri odchode zo Slovenska, no keď sme minuli Mestre a Benátky, začalo sa príjemne vyčasovať a my sme si pustili klimatizáciu.

V Bologni sme boli už okolo jedenástej, a keďže checkin v hoteli bol po druhej, otočili sme to do centra mesta. Vďaka mobilnému internetu sme sa opäť trochu vysomárili a našli parkovisko blízko centra za fajn cenu. V Bologni je v centre tzv. Zona Trafico Limitato, čiže pre vjazd je potrebné povolenie. Ináč môžete po prejazde takouto oblasťou čakať doma plnú schránku listov od talianskej polície.

Improvizácia je základ života a tak sme plánované centrum Bologne z pôvodného zajtrajška presunuli na dnes a spravili sme dobre. Nie je to totiž príliš turistické mesto, byť má v sebe takú tú taliansku atmosféru, červené domy a autá jazdiace kade-tade. Šesť hodín v Bologni bohato stačí, zhliadli sme baziliku San Petronio, bolognské šikmé veže (hore sa nám však štverať nechcelo), najstaršiu univerzitu v Európe, poobdivovali Neptúnovú fontánu a vychodili si nohy v archeologickom múzeu. Celkovo však v nás Bologna zanechala skôr podpriemerný dojem.

Pre vašu informáciu – región Emilia-Romagna je dobrý región, pretože z neho pochádza parmezán, parmská šunka, bolognské špagety, luxusné automobily (Ferrari, Lamborghini, Maserati, …) a Luciano Pavarotti.

Cestou späť z centra mesta sme si kúpili večeru – k dvom šalátom Rio Mare (ktoré máme z Jesola) sme pridali chutnú mozzarellu di bufala a pošteklili tak naše chuťové bunky. Samozrejme v tom najnajnajlepšom zmysle. Do Talianska sa určite neoplatí nosiť si vlastnú stravu. V Prahe by sme si tieto suroviny kúpili za asi 200 korún, tu nás to stálo asi 3 eurá. Na toto sa dá povedať len „mňam“ :-)

Zajtra máme naplánovanú Modenu, múzeum Lamborghini a keď sa zvýši čas, tak aj múzeum Ferrari. No a večer sa ešte budeme kochať našim hotelom. Zvyšok roadtripu máme už „len“ 3-hviezdičkové a jeden 2-hviezdičkový.

V hoteli je wifi, tak snáď bude zajtra dostatok energie podeliť sa s fotografiami, ktoré za posledné tri dni máme už asi 700 :-)

Prípravy sa rozbehli a zistili sme si azda všetky potrebné veci, možno až chorobne všetky. Na samý záver sme sa poistili zakúpením mobilného roamingového neobmedzeného internetu. Aj vďaka nemu teraz píšem z hotelovej izby v turistickej lokalite pri Benátkach.

Celkovo náš harmonogram obsahuje 16 dní, asi 2500 kilometrov, zhruba 8-krát prekročenie štátnych hraníc (ešte, že máme ten Schengen), a ubytovanie v šiestich hoteloch, jeden 2-, jeden 4– a zvyšok 3-hviezdičkových. Ubytovaní budeme v Lido di Jesole (pri Benátkach), v Bologni, Florencií, Castel Montemartini, Brenzone na brehu Lago di Garda a v Alpenhoteli v Bischoffswiesen na Nemecko-Rakúskom pohraničí.

No a celá situácia sa dostala až do takého stavu, že dnes, v piatok 22. júla, po polnoci sme vyrazili z checkpointu na západnom Slovensku. Naša navigácia si asi myslela, že preferujem poľné cesty, lebo hneď pred Viedňou nás strhla na Budapešť, a vzápätí cez malebné dolnorakúske dedinky. Museli sme jej neustále prizvukovať, že nech sklapne, keď sme sa obrátili v smere Wien a ignorovali jej „prudké otočenie do protismeru“.

Našťastie, zvyšok cesty sa už správala normálne. Jednoznačný príklad toho, že cestu je potrebné si naštudovať vopred a nenechať navigáciu viesť auto úplne. Takto sme v Taliansku schádzali na exite, o ktorom som vedel, že je pre nás výhodnejší, než na doporučovanom tou.. hentou.. navigáciou. Musím však povedať, že talianske diaľnice sú vo veľmi dobrom stave – za tú cenu… Talianski vodiči však nepoznajú smerovky.

Keďže sa nám nepodarilo pred cestou sa poriadne vyspať, museli sme spánok naháňať na niekoľkých odpočívadlach po ceste a do cieľa sme dorazili asi po 10 hodinách a asi 750 kilometroch. No ale sme tu, živí, zdraví, s priemernou spotrebou asi 4,9 litra na 100 km.

Semky, do Jesola, sa vraciame po roku, a personál nás pozná, keďže moja priateľka tu minulé leto dlhšie pôsobila pracovne. Dostali sme síce lepšiu cenu za ubytovanie, avšak v high-season nám bola pridelená asi najhoršia izba v celom hoteli. Trojhviezdičkovom. Nevadí, dve noci vydržíme, za tú cenu by sa v tomto letovisku nedalo nájsť nič nič nič.

Momentálne ležím na izbe, dopisúvam tento článok, a spolu s priateľkou sa postupne pripravujeme na ďalší deň, kedy máme v pláne navštíviť po roku znova Benátky, tentokrát zamerané na podvečerné fotografie. Predpoveď hlási na zajtra dážď, no prehánky sú podľa predpovede u nás už dnes. Pohľad z okna na jasnú oblohu a dusno nám na zajtra dáva nádej.

Prinajhoršom máme ten internet. Ten nás á propos zachránil aj pri tej Viedni, keď sme v strede dedinky zistili, že tade cesta na Graz veľmi nevedie.

Tento článok by mal byť prvým zo série denníkov našej dovolenky. Keďže som na netbooku spárovaný cez wifi s mobilom, tak dnes fotografie nenahrávam, aj tak sú tam momentálne obrázky diaľníc a zvdíhajúcich sa Álp okolo.

Je pomerne rozšírené, že majitelia domácich miláčikov, či šťastní rodičia novonapečeného potomka majú v úmysle svoj objekt starostlivosti začleniť do spárov sociálnych sietí. Vytvoria mu tak nový profil, čoby novú osobu, ktorá na Facebooku disponuje vlastným prihlasovacím menom a heslom. Následne sa s ním stanú priateľmi, upravia mu profil, pridajú fotografie a prispievajú na stenu v mene jeho.

Lenže.

Vo všeobecných podmienkach používania Facebooku je deklarované, že osoba, ktorá je registrovaná, musí mať aspoň 13 rokov. Tých podmienok registrácie je síce viac, ale nepredpokladáme, že váš batoliaci sa syn, alebo spomalená korytnačka je sexuálny deviant. Už ale z prvej spomenutej podmienky vyplýva, že novovytvorený užívateľ porušuje pravidlá služby Facebook. A že, po objavení administrátorom, môže byť profil bez náhrady a bez oznámenia zrušený.

Veľmi vhodným spôsobom, ako dostať správnym, a aj pre vás efektívnym spôsobom, vášho miláčika na Facebook, sú Facebook stránky (resp. angl. pages). Je možné:

• prispievať jeho menom, aj keď ste na Facebooku prihlásení vy,
• pridávať fotografie, videá, nové statusy, likeovať iné stránky, komentovať jeho menom, atď. atď.,
• tiež sa naskytuje aj možnosť vás otagovať v statuse a prezentovať tak stránku aj v prostredí vášho profilu/vašej ste­ny.

Jediná nevýhoda je, že nie je možné kontrolovať, kto sa pridá k fanúšikom stránky, či kto bude môcť pridávať komentáre a vo všeobecnosti interagovať so stránkou (alebo vami ako administrátormi).

Príklad otagovania vo Facebook stránke (zdroj)

A čo s tým Markom E. Zuckerbergom? Inšpiroval ma tým, že si (presne podľa môjho návodu) vytvoril pre svojho psíka Facebook stránku. Keď psík, volá sa Beast, niečo povedal, a v tom brechote spomenul aj svojho pánka, príspevok sa hneď zobrazil v Markovom profile. Veľmi jednoduché, kóšer a efektné.

Mark Zuckerberg určite čítal pravidlá Facebooku :)

Príklad vyplnenia popisu stránky na Facebooku (zdroj)

Môžeme to porovnať k prvým krokom dieťaťa. Prešiel si tým každý z nás, nedá sa tomu vyhnúť už takmer nikde, pomaly na každej polici v serverovni je nejaký kútik, ktorý tým trápi ľudí. Áno, je to on, registračný formulár. Zlý, častokrát nepriateľský, mnohopoložkový a dolujúci všetky naše súkromné informácie.

Ale všetkým tým mukám môže byť koniec. Raz a navždy. Poďme sa na chvíľu zamyslieť nad celou tou zamotanou problematikou.

O problémoch registračných formulárov, resp. celých procesov registrácie, a ich možných riešeniach som v poslednom čase zachytil niekoľko článkov. Možno je to náhoda, že sa takto naraz vyliahli, ako huby po daždi, možno sa nejako navzájom inšpirovali, ale je to jedno. Podstatné je, že sa navzájom dopĺňajú.

Tak najskôr nejakých päť čísel.

Ako informoval server TyInternety.cz, až 54 % návštevníkov stránky s povinnou registráciou opustí a už sa nevráti, 76 % vypĺňa vymyslené údaje a 17 % radšej skúsi u konkurencie. Asi 66 % účastníkov ankety uviedlo, že by uvítalo prihlásenie prostredníctvom ich účtu na sociálnej sieti. Celá štúdia je dostupná v článku na MediaPost.com.

Znamená to, že zrušením povinnosti registrácie, ak to nie je naozaj nutné, môžeme získať až o 85 % návštevníkov viac. A ako na to prakticky?

Za prvé: nenútiť užívateľov k registrácií

Ak to teda nutné nie je, nenúťme našich návštevníkov, aby sa hneď registrovali. K tomu, ako ich k registrácií presvedčiť sa dostaneme ďalej v článku. Je potrebné sa však zamyslieť a vcítiť sa do kože návštevníka. Nátlak hneď z úvodu nie je príjemný. Alebo nebodaj máte aj vy radi, keď vás hneď po vstupe na stránku začnú otravovať s registračným formulárom?

Prirovnať to môžeme, ako by po vás hneď po vstupe do Tesca chceli zamestnanci informácie o tom, či budete platiť v hotovosti, alebo kartou, či priamo údaje o platobnej karte, a zároveň by vám núkali ich vernostný program. Teda, nie žeby sa to druhé nedialo, ale pre predstavu snáď stačí.

Za druhé: nekomplikovať to

Steve Krug vo svojej knihe vraví „nenuťte užívateľov premýšľať“ (orig. „don't make me think“). Platí to globálne pre všetky odvetvia, či už IT, nábytok alebo kuchynské náradie. Najvďačnejším príkladom sú asi produkty Apple a ich designová stratégia orientovaná na použiteľnosť, estetiku a jednoduchosť.

Preto by ideálny registračný formulár mal mať len kolónku „e-mail“ a tlačidlo „zaregistrovať sa“. Ak nechcete posielať užívateľom konfirmačný e-mail, tak aj jednu kolónku pre vloženie hesla, samozrejme nekrytého, aby užívateľ videl, čo píše. Konzervatívnejšou alternatívou je vedľa kolónky pre heslo zakomponovať prepínač „odkryť heslo“.

Pre spomenutý prvý prípad, čiže len s kolónkou elektronickej pošty, by sme buď užívateľa hneď presmerovali na, opäť jednoduchý, formulár pre nastavenie hesla, alebo ho sem presmerovali z konfirmačného e-mailu cez odkaz, ktorým si svoj novovytvorený účet „aktivuje“ (a my sa presvedčíme, že zadal správny e-mail).

Položiek by však mal obsahovať registračný formulár čo najmenej. Pri registrácií do e-shopu netreba hneď vedieť užívateľovu adresu, či rodné priezvisko matky. To sa dá zadať v patričnom kroku objednávky, alebo vyplniť dobrovoľne v nastaveniach profilu neskôr.

Formulárové zbytočnosti pekne zhrnul Jirka Komár v článku Když formulář, tak nepoužitelný.

Za tretie: progresívna registrácia

Autori služby QuietWrite spísali svoju filozofiu Progressive Signup, čiže tzv. progresívnej alebo postupnej registrácie, ktorá spočíva predovšetkým v tom, že užívateľa motivujeme, aby nám postupne zadával viac a viac informácií, ktoré by sme za iných okolností z neho mámili jedným obrovitánskym registračným formulárom.

Spomínajú článok Joshuu Portera Creating Engaged and Passionate Users a jeho päť fáz životného cyklu užívateľa (komerčného) webu – nezaujatý, zaujatý, nový zákazník, stály zákazník a zanietený zákazník (za slovo „zákazník“ môžeme kľudne dosadiť aj „užívateľ“). Už len uvedomenie si tohto prirodzeného postupu je pre designéra plus.

Päť fáz životného cyklu užívateľa (Bokardo.com)

V každej fáze požaduje návštevník iné informácie a má iné potreby. A jeho presunutie do ďalšej fázy si vyžaduje takisto iné nástroje, argumenty a celkovo iný prístup. A najmä zanietenie na oboch stranách.

Registrácia je pretvorenie zaujatého návštevníka na zákazníka. Ak ale chceme, aby cyklus pokračoval ďalej a zákazník sa vrátil, nakúpil znova a šíril o nás ďalej pozitívne slovo – stal sa naším ambasádorom – musíme urobiť viac. Nemôžeme ho preto odstrašiť a nasrdiť už v prvých momentoch vzájomného spoznávania sa.

A preto tá postupná registrácia. Diagram vyššie nám ukázal checkpointy postupnej registrácie, po ktorých by sme vlastne mali „postupovať“.

Implementácia postupnej registrácie

Samotná implementácia závisí od konkrétnej služby, ktorú poskytujeme a do ktorej chceme, aby sa zaregistroval nový návštevník. Môžeme mu napríklad najskôr dovoliť, aby si náš jedinečný plod kreativity vyskúšal, samozrejme bez akýchkoľvek záväzkov. Proste rovno vhupol do nejakej demo verzie, alebo do plnohodnotnej inštalácie bez žiadnych skrývačiek.

Potom mu môžeme ponúknuť, aby si zmeny, ktoré spravil, uložil pre neskoršie použitie, keď sa sem ešte vráti. Na to nám môže zadať e-mailovú adresu, kam mu zašleme podrobnejšie informácie o tom, ako sa k nám prihlási, dostane, …

Následne mu napríklad doporučíme, aby si zvolil napr. subdoménu, kde bude možné zhliadnuť jeho výtvory, alebo aby zadal nejaké podrobnejšie informácie, vďaka ktorým si našu službu customizuje.

Nesmieme však nikdy zabúdať na benefity, čiže aký prínos zo zadávaných údajov bude náš návštevník, a teraz už aj užívateľ, mať. Chceme predsa, aby sa vrátil, aby nás ďalej propagoval – zdieľal v sociálnych sieťach, aby u nás nakúpil, predplatil si prémiový balíček, atď.

Ak máme e-shop, je samozrejmé, že po našom zákazníkovi budeme požadovať vyplniť objednávkový formulár pri odosielaní objednávky. Nemôžeme po ňom ale chcieť, aby sa kvôli jednému nákupu u nás registroval.

Vďačným postupom je, keď v objednávkovom formulári zákazníkovi doporučíme vytvorenie si nového účtu (úplne stačí kolónka e-mail + heslo) s vysvetlením, že takto môže svoju objednávku ešte navyše sledovať, jednoduchšie reklamovať, aneviemčo.

Proces postupnej registrácie môže začať už vložením tovaru do košíka. Nenápadne budúcemu zákazníkovi navrhneme, že ak nám zadá e-mail, môže sa k svojmu košíku vrátiť aj neskôr, alebo si uložiť položky medzi obľúbené, nastaviť „strážneho psa“, a podobne. Do e-mailu mu potom zašleme URL s prihlasovacím formulárom a vygenerované heslo.

Niekoľko užitočných tipov

1. použite e-mail, ako identifikátor účtu (login),
2. nenúťte užívateľov vypĺňať heslo podľa vašich podmienok,
3. doplňujúce informácie žiadajte až po vytvorení účtu,
4. dostupnosť užívateľského mena kontrolujte priebežne na pozadí,
5. kašlite na CAPTCHA-u,
6. po registrácií užívateľa automaticky prihláste,
7. uvítací e-mail spravte ľahko vyhľadateľným,
8. prihlasovací formulár umiestnite na hlavnú stránku (staticky),
9. použite aj prihlasovanie prostredníctvom sociálnych sietí, …

Všetky tipy a diskusia k nim pochádzajú z článku 17 Ways to Simplify ‘Sign Up’ na webe dánskeho Baymard Institute.

Nechcem nikomu nič prikazovať, ba ani nič konkrétne kritizovať. Mojim cieľom je vám vsadiť toho slávneho chrobáka do hlavy a získať spätnú väzbu.

Môžete teda protestovať, nesúhlasiť, avšak na rozdiel od časov Járy Cimrmana sa s tým aj niečo robiť dá – tieto myšlienky rozvíjať, aplikovať a zdokonaľovať. K prvému menovanému tu je komentárový formulár a tlačidlá na zdieľanie. Budem rád, ak sa zapojíte, prípadne ma opravíte.

Poznáte to. Či už inzeráty typu „hľadáme kodéra HTML/CSS“, alebo osobné stránky typu „som HTML/CSS kodér“. Lenže, nebolo by to etymologické okienko, keby v tom neviazol nejaký háčik. Všadeprítomné preberanie cudzích slov, a ich postupne stúpajúca miera integrácie do všednej komunikácie, sa stáva kontraproduktívne vrahom ich pôvodného, resp. správneho významu.

Na počiatku všetkého je kód. V IT terminológií a podľa definície JÚĽS sa jedná o „dohodnutý systém pravidiel na priradenie významu k znakom al. signálom“. Alebo teda jednoducho všetko to, čo napíšeme a má sa to tváriť ako nejaký program.

Kodér je ale podľa akademického slovníka cudzích slov „zariadenie na kódovanie dát; obvod, ktorý prevádza všeobecnú informáciu do daného kódu“, čiže neživotný stroj mužského rodu. Na opačnom konci potom sedí tzv. kódovač, čiže človek, ktorý kóduje. Podľa tých všakovakých slovníkov ešte existuje aj definícia, ktorá vraví, že kódovač môže byť aj neživý, teda sa môže jednať o nejaký stroj – kódovacie zariadenie. Opačne to už, ako som spomenul, neplatí.

Omnoho variabilnejšia je originálna anglická verzia tohoto slova – coder, sťaby pôvodca tej mátohy všetkých lingvistických puntičkárov. Veľmi stroho hovorí, že sa jedná o „a person or thing that codes“ (o osobu alebo o vec, ktorá kóduje, pozn. red.; podľa The Free Dictionary).

Hm, niet nad čím uvažovať, či? No… ja mám ale riešenie.

Ak sa teda nechcete vedome, či nevedome označovať za stroje, alebo len za bezduché stvorenia vykonávajúce svoje pravidelné dávky kódovacích cvičení, ale zároveň stále predsa len túžite byť „kodérom“, nie je nič jednoduchšie. Teda… sú asi aj jednoduchšie činnosti, avšak v merite veci sa môžeme združiť a presadiť nový novučičký tvar slova – kóder. Stačí len presunúť dĺžeň a hneď máme možnosť oživiť tú slovnú mŕtvolu, ktorá vlastne len popisuje kadejaké nandy a klopáky (ak použijem elektrotechnickú hantírku).

Buďme teda kóderi, alebo, pokiaľ preferujete írečitosť slovanských jazykov, tak aspoň kódovači :)

PS, napíšte prosím niekto úvahu o tom, prečo by sa „scénar“ mal nazývať človek, ktorý stavia divadelné kulisy.

V prvom článku opisov výletu mňa a mojej drahej som popísal náš príchod do Milána. O sile a rozmeroch katedrály Duoma, da Vinciho Poslednej večeri, či o svetoznámej La Scale ste si, snáď, čosi prečítali v druhej časti seriálu. Keďže som všetky tri partie písal naraz, momentálne si nahmatávam žilky pod očami a strácam slová, ale seriál dokončíme. Či už verbálne, alebo vizuálne.

Keďže nie je známe kedy, a či vôbec, sa do Milána ešte vrátime, chceli sme pochopiteľne využiť každú voľnú časovú špáru a nabiť náš harmonogram do poslednej nitky. Myslím, že žiaden prechodený meter nevyšiel nazmar, a žiadne euro sme nemuseli v dlaniach dlho žmoliť a nechať si ujsť príležitosť. Zaujíma vás futbal?

Stadio Guiseppe Meazza di San Siro

Štadión San Siro v Miláne

Tak nejako je pomenovaný najväčší futbalový štadión v Taliansku. Osobne… s priateľkou nie sme až tak futbaloví fanúšikovia, aby to pre nás predstavovalo životnú skúsenosť, no povedali sme si, že „keď už sme tu…“. Problémom tak trochu je, že nie je možné sa dostať len na túru po štadióne. Je nutné si zakúpiť vstupenku do futbalového múzea a až potom voliteľne aj štadión. Múzeum pre nás, ako nezanietencov pôsobilo len trochu chválenkársky, no po návšteve štadióna sme neľutovali, že sme merali takúto dlhú cestu až sem. Trochu blúdenia, metro, tramvaj a ešte aj autobus a ocitli sme sa na vyprahnutom obrovskom parkovisku vedľa tohto monštra pripomínajúceho japonskú pergolu.

Štadión pôsobí úchvatne. Dozvedeli sme sa veľa vecí, napríklad, že trávnik sa musí meniť 4-krát za rok a jedna výmena stojí 200 tisíc eur. Keďže na štadióne sídli jednak futbalový klub AC Miláno, tak aj Inter Miláno, zábavné boli najmä historky o tom, ako sa oba kluby snažia navzájom odlišovať a ako to v nich funguje.

Zavítali sme do šatní oboch tímov, kde bolo veľmi zreteľne poznať, ako ktorý tím k svojim hráčom pristupuje. Hráči AC Milána majú vlastné kožené sedačky s monitorom, na ktorom sú zobrazené mená – zasadací poriadok, a je to kvôli tomu, lebo tím chce mať z hráčov osobnosti a preto je každému venovaná zvláštna starostlivosť. Inter práve naopak – hráči sú tím a majú byť vždy pokope. Preto hráči Internazionale Milano sedia na tvrdých bielych laviciach a každý si tak môže sadnúť kde chce.

No a len pre zaujímavosť, keďže je to všetko o prepychu a pohodlí, zaujalo ma aké sú prepojenia vo vedeniach tímov. AC Miláno už roky rokúce vlastní taliansky premiér Silvio Berlusconi, ktorý sedí na stoličke prezidenta tímu už asi 23 rokov, Interu predsedá a vlastní ho Massimo Moratti, ktorého švagriná je milánskou primátorkou. Samotný štadión je majetkom mesta. V súčasnosti pojme asi 80 tisíc divákov.

Hracia plocha štadióna, fanúšikovia AC Miláno sedávajú v zelenom sektore, fanúšikovia Interu v modrom

Rozdiely medzi šatňami oboch tímov

Ja a San Siro

Talianska kuchyňa v Taliansku

Už nikdy nechcem jesť pizzu inde, ako v ITA.

Moja prvá reakcia potom, ako som po pol roku znova ochutnal pravú taliansku pizzu

Pizza z pravej račatovej omáčky, mozzarelly a rukoly

Nechcem preháňať, ale „mňam mňam mňam“, „ty kookso“, či „aaaaa“ boli spontánne reakcie počas toho, ako sme navštevovali milánske stravovacie zariadenia. Jedno sa asi dá povedať isto – pizza je najlepšia, keď je pripravovaná pod dohľadom Taliana z talianskych surovín, podľa talianskej receptúry. Čiže žiadne pridávanie toho troška, tamtoho troška, či robenia hrubých langošoidných koláčov posypaných eidamom s kečupovou omáčkou a nazývaním to Margherita.

Typické milánske špeciality sú risotto alla milanese, cotoletta alla milanese a panettone. Keďže Vianoce už nie sú, „tonyho chlebík“ sme z repertoáru vypustili a zamerali sa na prvé dve jedlá. Rizoto sme skúsili na druhý deň večer a bolo vynikajúce. Presvedčili sme sa, že doma ho robíme takmer rovnako, teda… až na ten šafrán, ktorý tam… nepridávame. Milánsku šnicľu sme si dali zasa na druhý deň a opäť sme odchádzali so spokojnými bruškami. Mimochodom, tradičná milánska kotleta je pripravovaná s kosťou a mäso pochádza z teliatok, ktoré boli kŕmené výlučne mliekom.

Cotoletta alla milanese

Risotto alla milanese

A to s tými bruškami nepreháňam. Len mi je smutno, ako sa „šéfkuchári“ v našich zemepisných šírkach pokúšajú napodobniť zahraničnú kuchyňu, no vedia o nej asi toľko, čo vyprodukoval psík z nasledujúcej citácie, keď sme čakali na tramvajovej zastávke:

Na tramvajovej trati, pri tratórií tratí.

O psíkovi a jeho veľdiele, ktoré symbolizovalo jeho výdatný obed.

Pravidelná dávka ranného cappuccinka.

Bohužiaľ, názov tohto sme zabudli,
pretože sme sa oblizovali za ušami

Cesta dom‘, do pomedzia borov, lúčin a škaredého počasia

Letisko Malpensa, 50 km od Milána

Na samom konci sme už sedeli unavení v lietadle, pozorujúc našu polohu na LCD obrazovke vo veľkom Airbuse a naťahujúc boľavé nohy po štyroch prechodených dňoch. Neľutovali sme, že naša „dovolenka“ nebola oddychom, pretože sme dokonalo nasali tú pokojnú a zároveň zaneprázdnenú taliansku atmosféru. Miláno je krásne, je to vlastne najvýznamnejšie mesto Talianska. Jeho aglomerácia sčíta 7,4 milióna ľudí, čo je dvakrát viac, ako aglomerácia Ríma. Je to 10. najvýznam­nejšie obchodné a finančné centrum v rámci Európy, a 20. v celosvetovom meradle. Celá aglomerácia generuje 7. najväčšie HDP v Európe, a letisko Malpensa 50 km od mesta je 2. najväčším letiskom v Taliansku.

ČSA idú dole vodou; kedysi ponúkali chutné sendviče, do Milána sme už dostali len pomarančový perník a z Milána sme sa kŕmili praclíkmi (zatiaľ čo v business cengali príbory).

Moja poznámka počas letu, kedy sme boli navečer hladní a očakávali sme, že sa zo snacku na palube aspoň trošku najeme.

Ale čo sa týka dopravy v Miláne, asi jej nie je čo vytknúť. Na rozdiel od pražskej, do ktorej po vstupe ostane častokrát človek obarený rôznou zmesou pachov, v Miláne sa po vstupe do súpravy metra dalo dýchať úplne krásne, všade slušivo oblečení ľudia a žiadni bezdomovci. Miláno má, ako Praha, tri linky metra, kopu tramvají a kopu autobusových liniek. Systém je vcelku prehľadný, prekvapivo to hlásilo zastávky aj v angličtine (s chutným talianskym prízvukom: „Prossima fermata …, next(-eh) stop(-p) …“).

Odraz nášho autobusu na Termináli 2

Autostrada A26 spájajúca Miláno a Malpensu

Čo na záver? Bol to síce len výlet za spoznaním nového mesta, ale môj dojem bol veľmi príjemný. Azda najpríjemnejší zo všetkých talianskych miest, ktoré som doposiaľ navštívil. Mám na mysli taký dojem, že by som si vedel predstaviť tam bývať. Ruchom veľkomesta podobný možno Prahe, v ktorej prebývam v súčasnosti, mentalitou nenásilne taliansky, čo je… príjemné.

Prostá nádhera Álp

Som rád, ak ste sa dočítali všetkými tromi článkami až sem. Nemenej rád budem, ak môj blog budete čítať aj naďalej, prípadne ak budete moje články šíriť svetom netom ďalej :)